Bratislavský Primiaciálny palác, presnejšie jeho výstavná Justiho sieň ožila tvárami. „Ľudská tvár fascinovala umelcov naprieč celou históriou,“ – vyslovil v úvodnom príhovore PhDr. Ľuboslav Moza PhD. – znalec umenia a kurátor výstavy. „O to viac, keď išlo o takého jedinca, ktorý bol verejne známy. Portrét nazeral do jeho súkromia inak. Trochu emocionálne, farebne, hľadal vzájomný kontakt alebo približoval idol, príklad osobnosti. A to platí i dnes. Tváre osobností, ktoré namaľoval Dušan Machánek sú nositeľmi autorovho prejavu. Dominantnú úlohu v nich hrá farebný optimizmus, náznak príbehu a ľudská výnimočnosť v každom obraze.“ Nechajme však prehovoriť aj samotného autora.
Na základe čoho si vyberáte tváre, ktoré budete maľovať?
Je to otázka pocitu, musí ma človek zaujať. Predstavte si Georgea Clooneyho – dlho som ho nedokázal namaľovať, lebo vždy bol príliš sladký, potom som našiel čiernobielu fotografiu, kde jeho výraz bol „mužnejší“ – zarastený, mal vrásky a vtedy som vedel, že ho môžem namaľovať.
Čím vás zaujal Jiří Bartoška, aby sme trochu zablúdili domov?
Bartoška je pojem. Pán herec, ku ktorému sa ťažko niečo dodáva, silná osobnosť, vynikajúci herec, prezident filmového festivalu, stará dobrá herecká generácia. Jeho najnovší film už po chorobe Teorie tigra, kde bol tak úžasný, že som pochopil, že ho musím namaľovať. Rovnako pri Bolkovi Polívkovi sa ťažko niečo dodáva, ale tak to bolo aj s Pablom Picassom, len som dlho čakal na vhodnú fotografiu. Audra Hapburn predstavuje ikonu a zároveň z nej pramení živočíšnosť, pre mňa kus nádhernej ženy. Fotograf Robert Vano mi podpísal obraz, ale z opačnej strany, vraj aby mi to nekazil svojím škrabopisom. Bolo to zaujímavé, lebo všetci si nosili podpisovať jeho knihy aktov a zrazu som sa objavil jas jeho obrazom, aby mi ho podpísal. Bol veľmi prekvapený a páčil sa mu obraz.
Asi sa ťažko vyberá obraz, ktorý vám je najbližší…
To áno, lebo maľujem ich preto, že ma niečím oslovili. Lennon je symbol ku ktorému tiež niet čo dodať, Adrian Brody, ktorého som videl okrem iného v Pianistovi, kde to bolo tak silné, že som ho hneď chcel nakresliť. Je tam autentičnosť, uveríte mu všetko čo zahrá, lebo hrá výrazom, čo kedysi museli vedieť herci v nemých filmoch. Vždy je to však môj názor, ak sa mi podarí dostať to na plátno a ešte to osloví aj divákov, som rád. Takto by som mohol pokračovať Lennym Krawitzom, ktorý dokáže napísať skladbu, zaranžovať, zahrať, geniálny muzikant, ktorý dokáže vytvoriť produkt, z ktorého ide dobrá energia, to je naozaj inšpirácia na maľovanie.
Máte v šuplíku fotografie, na ktoré sa budeme môcť tešiť na budúcej výstave vo vašom geniálnom spracovaní?
Momentálne mám rozpracovaného Jima Morrisona, z neslávne presláveného Klubu 27 – ľudia, ktorý opustili tento svet vo veku 27 rokov, genialita, ovplyvnená možno aj drogami, dobou, všetkým čo k tomu patrí. Nechcem ho ospravedlňovať, no zanechal obrovskú stopu, ktorá si zaslúži našu pozornosť. To, čo budem maľovať ďalej, vždy je to záležitosť pocitu. Zaujme ma človek, potom hľadám, alebo ma zaujme čiernobiela fotografia, ktorá stále má čaro, lebo farby sa snažím dať vlastné. Napríklad pre mňa je absolútny Louis Armstrong, jeho prekrásny život, mám ho aj ako zvonenie v telefóne už vyše 20 rokov a preto som si ho chcel aj namaľovať.
Keby som chcela vlastniť nejaký váš obraz, prezradíte cenu?
V týchto dimenziách aktuálne neuvažujem, skôr ma zaujímajú výstavy, rozhodne som nad cenami a predajom ešte nerozmýšľal.
Text a foto: Anna Olvecká
redakcia PremiumNews
